-Čo osud priniesol do cesty

Detstvo je sen, ktorý bol kedysi skutočnosťou

9. května 2011 v 22:51 | nostalgická Karen
Mávate niekedy dni, keď sa vám cnie za niečim? Možno ani presne neviete, za čím vám je smutno, ale je. A potom iba premýšľate o minulosti a o všetkých krásnych veciach a zážitkoch a smejete sa, a zároveň ľutujete všetko, čo ste nespravili. A popritom vám prítomnosť uniká pomedzi prsty.

keep me up all night.

6. května 2011 v 12:11 | Karen
Alebo o tom, aký je spánok nebezpečný...
Zvyknem sa sťažovať, aké je to zlé, keď niekto trpí insomniou, ale po dneskajšej noci som rada, že mám tú česť mať insomniu za najlepšiu kamošku. Ide o to, že posledné dva týždne nejako chorlaviem. Každý deň mám vysoké horúčky, kašlem, smrkám atď. Ale ono to je z tohto počasia jarného, lebo som alergická na všetko kvitnúce (bohužiaľ :/). A hlavne, hrozne, ale hrozne hrozne ma bolí hlava! Ako keby mi niečo tlačilo na mozog a ja sa neviem na nič sústrediť, ani normálnu vetu poriadne zo seba neviem vydať, lebo tak to hrozne bolí. Viem, že keď sa na to sústredím, tak ma to bude bolieť viac, ale aj tak...Včera mi bolo tak zle, že som zaspala. O piatej podvečer.

IMT Smile (nedá sa ujsť, pred sebou samým niet kam....)

2. května 2011 v 22:19 | Šťastná a vyrelaxovaná Karen, ktorá chce viac a viaaaaaac hudby!!
Ach, tak rada by som napísala zmysluplný článok, ale keďže články písané v eufórii sú skôr plné velebenia danej osoby či zážitku, tak na zmysluplné veci sa dám neskôr....
Práve som sa vrátila z akustického koncertu IMT SMILE a cítim sa skveléééééé...Mám rada veľké koncerty (kde sa dá ale dýchať) so super atmosférou, ale takéto koncerty milujem. Najviac najviac najviac...Chápete, také komorné, izbičkové.

Not dead but dying

27. dubna 2011 v 18:47 | Karen
Prvú polovicu dňa som strávila behaním po doktoroch (alebo presnejšie čakaním u doktorov) a druhú polovicu som zabíjala v posteli a pobehovaním po nete. Chcem si dať (okrem normálneho tetovania) aj tetovanie hennou. Ale chcem, aby to malo také svoje čaro, tak by som si to chcela urovbiť sama. S kamarátkou sa chceme vlastne navzájom ozdobiť. Najprv som mala na mysli niečo orientálne, nejaké vlnky a kvetinky, čo by sa mi tiahli po dlani a chrtbe ruky, až som nakoniec dostala lepší nápad. Keďže milujem hady a hada ako domáce zviera mať nemôžem (zatiaľ kým bývam s maminkou), tak si aspoň hada nakreslím na telo. Hlavu by mal na pravej strane krku a zvyšok tela by sa tiahol po ramene a bol by omotaný okolo celej ruky až cez zápästie a po prsty. Po jeden prst. Jeho chvost by končil na prsteníčku. Dá sa u nás kúpiť farba, ale je dosť v malom balení, čiže sme premýšľali, že by sme si aj farbu vytvorili samé. Máme aj recept, ale neviem, či zoženieme všetky ingrediencie. Nuž, uvidíme :) Každopádne, bude to sranda.

A práve toto mi bude chýbať.

22. dubna 2011 v 20:01 | jarne naladená Karen
Je piatok, 22.apríl 2011. Sú prázdniny a pre pracujúcich ľudí voľno. Väčšina (normálnych) ľudí by asi dospávala ťažký týždeň za sebou a niektorí (ako ja) si radšej vychutnajú krásu jarného dňa. Čiže som vstávala s kohútom a pozorovala krásny východ slnka, pritom pila čierny čaj a plánovala si deň.
Rozhodla som sa, že dnes vyjdem von, nech by sa stalo čokoľvek. Totižto mám zakázané vychádzať. V predošlom článku som spomínala, že mám prasknuté jabĺčko...no, ono sa mi to konečne dalo ako-tak doporiadku, čiže celá natešená som si už plánovala korčulovanie a zrazu...No jednoducho, asi nemám na takéto šťastie. Dovolím si tvrdiť, že som šikovná a dokážem takmer všetko (v rámci mojej spokojnosti s tým), ale chodenie mi nikdy nešlo. Ja si doma pekne upratujem, počúvam Big Bang a pritom si pospevujem moje vymyslené kórejské slová a tancujem. Teda, nebol to tanec, skôr iba také pohupsávanie. A mala som na nohách šlapky. Neviem prečo. Ale už bolo neskoro nad tým premýšľať. Jednoducho, trocha zle som stúpila a vytkla som si členok. Tak som na to hneď stúpila, že však to rozchodím. No nerozchodila som. Noha začala puchnúť a modravieť. Zrazu bola dvojnásobnej veľkosti tej druhej a ako plus bonus strašne bolela. Ako keby som mala kŕč, ktorý sa mi ťahal od prstov až po lýtko. Najlepšie bolo, že som bola sama doma, každý v práci a čo teraz so mnou? Čakala som kamarátku, ktorá mala dojsť a hneď, ako došla, sme skúmali moju nohu, či je zlomená. Približne o 6 hodín, ktoré som strávila v bolesti, došla moja maminka.

my life is much more interesting inside my head.

14. dubna 2011 v 21:33 | Karen
Príjemný štvrtkový podvečer. Alebo už večer. Neviem, ako mám takýto čas nazývať, keďže moj spánok je obmedzený mojou kamarátkou insomniou. Jednoducho, vitajte. Dúfam, že sa všetci máte dobre, každý plán vám vychádza a len sa smejete a nestresujete. U mňa by to tak tiež bolo, a vlastne aj bolo, ale to už dááávno. Pripadá mi to ako hrozne dlhá doba a pritom to bolo iba pár dní vzad. A zase sme doma. Stále sa len ľutujem v poslednej dobe, leziem si na nervy! :D Nemám na nič čas, lebo sa učím. Keď sa neučím, tak oddychujem a premýšľam o tom, čo sa začnem učiť. Ak som už naučená a mám čas, tak nemám energiu. Keď je víkend, som rada, že som doma a mám pokoj od všetkého a oddychujem. A zase nežijem. Snažím sa cez týždeň stretávať s kamoškami, ale časovo nám to nejako nesedí. A cez víkendy to je tiež nič moc. Dávno som nebola takto zaneprázdnená. A pritom prídu ešte ďalšie povinnosti a ďalšie...

Before I die...

21. března 2011 v 23:29 | Karen
Určite poznáte zoznamy typu "1001 Movies you must see before you die", "1001 Albums you must hear before you die", "1001 Books you must read before you die" atď...A ja si vediem dlhé roky taký šanón s názvom The Book of my Dreams. A vecí tam iba pribúda a pribúda...V poslednej dobe som si svoje sny a želania uchovávala len v hlave, ale rozhodla som sa ich "normálne" spísať. Našťastie, mám kamarátku, ktorá takisto žije vlastný svet vo svojej hlave a nie som jediná "divná" :P

Pray for Japan

17. března 2011 v 7:30 | Karen
Každý o tom počul. Každý to videl. My, čo sme to nezažili, sa do toho vžiť nevieme. No i napriek tomu mi je to hrozne ľúto. Neviem si predstaviť, že dnes mám všetko a zajtra nič. Žiadnu strechu nad hlavou, žiadnu rodinu, priateľov...Veľmi ma to mrzí...Nie preto, lebo je to Japonsko, ale pre to, lebo sú to ľudia. Postupne sa sami zničíme. A príroda sa nám pomstí...Toto už nie je normálne...

Insomnia a žiadna inšpirácia!

9. ledna 2011 v 22:17 | Karen
Cítim sa, ako keby som sa trhala na kusy. Toľko vecí mám, čo by som chcela robiť, ale neviem, čomu sa venovať ako prvému. Nemám čas na všetko a musím si vyberať :/ Najviac ma teda zaneprázdňuje škola (i keď začne iba zajtra) a berie mi najviac energie. Učím sa ako magor a známky nemám aj tak také, aké by som chcela mať. Ale dobre. Žiadna trágédia, všetko bude fáájn :)








Nový rok a Nový začiatok. (+ nový design :))

4. ledna 2011 v 22:41 | Karen
Trošku oneskorene, ale predsa len, prajem Vám všéééééééétko najkrajšie v novom roku. Veľa úspechov v práci, v školách, v súkromí, veľa zábavy, mnoho naplno prežitých dní, plno optimizmu, skvelých priateľov, fantastické zážitky a nech je tento rok lepší, ako ten minulý :)

Moje Nové meno

1. prosince 2010 v 0:19 | Karen
Áno, znie to divne, ale čo narobím :D
Nikdy som netúžila po zmene mena, pretože som s mojím menom viac než spokojná, no zvyknem mať chvílky, kedy by som túžila byť aspoň na chvílku niekým iným...No táto "zmena" mena nie je následkom môjho nízkeho sebavedomia alebo pocitu menejcennosti či nejakej úzkosti a chuti vytratiť sa z tohto sveta. I keď to znie lákavo :) Dokonca som nikdy nemala ani žiadnu prezývku, vždy ma volali len rôznymi zdrobneninami alebo schomoleninami môjho skutočného mena.

MINÚTA TICHA....za môj Najkrajší Narodeninový darček

3. října 2010 v 21:50 | Karen
.

Ak raz zažiješ KISS naživo, budeš ich milovať naveky...výstižné a pravdivé :)

12. června 2010 v 13:30 | Karen
Píšem až dneska, lebo tieto dva dni (písané 31.mája) som bola ešte stále v obrovskej eufórii :)
Ani neviem, ako to slovami vyjadriť, skôr by som použila len samé citoslovcia, pretože to bolo TAK STRAŠNE BRUTÁÁÁÁÁÁÁÁLNE, AŽ SA MI CHCE KRIČAŤ A PLAKAŤ ZÁROVEŇ....ooooch Paul...mňááááu Eric...wuáááááá...perfecto!! Toto bolo veľmi, ale veľmi dokonalééé :)

Dobrý deň, ochutnávka Rajec...alebo ako biele čudo v pohári nie vždy je vodka

23. května 2010 v 20:14 | Karen
Tento víkend (piatok, sobota) som sa dala na 12 hodinový hostesing a poviem vám, že ničnerobenie ma vyčerpalo viac, ako keby som celý deň makala na stavbe. No dobre, nezveličujme až tak, ale fakt to bolo nudné a únavné.
Nemám rada až nadmerne hlúpe poznámky otravných ľudí (čiže táto práca nie je vhodná pre mňa) a hlavne nie po tom, čo som si 6 hodín ani nesadla! Ale oukey, s úsmevom treba :) Zo začiatku mi to bolo všetko vtipné a tak veľmi úúúžasnééé, ale baviť sa so mnou o tom, že minerálne vody sú len čistý biznis, to nie, ďakujem...

Ako mi padol kameň zo srdca. A to rovno 3!!

15. května 2010 v 22:56 | Karen
Posledné dva týždne som bola trošku mimo z dôvodu neznámeho. Zvyknem mať také dni, keď na mňa dolieha o.b.r.o.v.s.k.á nostalgia a potom som ako telo bez duše...kornútok bez zmrzliny...tanierik bez šálky...tenisová loptička bez rakety atď...Kedysi som svoju nie príliš dlhú minulosť nechala za sebou, pretože som sa nechcela trápiť a myslela som si, že som sa tým oslobodila. A aj som sa oslobodila, ale nie na príliš dlhý čas. A teraz mi prišlo všetko tak veľmi ľúto. Chýbajú mi ľudia, ktorých som kedysi vyškriabala z môjho srdca. A tuším, že som práve aj našla dôvod môjho mimo stavu.

Očista v podobe upratovania

15. května 2010 v 22:52 | Karen
Ak mi to môj zdravotný stav dovoluje, tak sa snažím čo to porobiť v našej domácnosti. Dneska sa cítim celkom príjemne a môže za to asi aj počasie, keďže už konečne po vyše dvoch mesiacoch zmizol sneh a opäť vidieť trávu pred domom :P. I keď kvitnúce kvety nerobia priveľmi dobre mojej alergii, ale zatiaľ žijem :)
 
 

Reklama
Reklama