Detstvo je sen, ktorý bol kedysi skutočnosťou

9. května 2011 v 22:51 | nostalgická Karen |  -Čo osud priniesol do cesty
Mávate niekedy dni, keď sa vám cnie za niečim? Možno ani presne neviete, za čím vám je smutno, ale je. A potom iba premýšľate o minulosti a o všetkých krásnych veciach a zážitkoch a smejete sa, a zároveň ľutujete všetko, čo ste nespravili. A popritom vám prítomnosť uniká pomedzi prsty.

Niežeby som sa upínala na minulosť (áno, bola krásna i menej krásna a milujem ju), ale žijem v prítomnosti a musím sa s tým zmieriť, či chcem alebo nie. Ale niekedy premýšľam o tom, ako veľa sa zmenilo. A hlavne, ako veľa podstatných vecí sa zmenilo. Tie najprimitívnejšie a najkrajšie veci na svete, ktoré vám okrem úžasného pocitu na duši nedajú nič. Ale sú dôležité! Iba sa ponáhľame a nevnímame to, čo kedysi tvorilo náš svet.

Keď som bola malá, milovala som všetky jednoduché veci. Také typické detské. Milovala som lezenie po stromoch. Každý jeden strom v mojom okolí som zdolala! A takmer z každého som aj spadla. Moje nohy boli každý deň plné novších a novších modrín. A aké to bolo úžasné. No čo vás naplní viac, ako rátanie modrín na nohách? Presne si doteraz spomínam, ako som ako 6 ročná sedela vo vani a rátala si modriny. Na JEDNEJ nohe som mala 37 modrín! A pritom som nepadala až tak často. Teraz sa chválime s tým, čo nového sme si kúpili. My sme sa vtedy chválili, že máme ďalšie modriny. Proste ak chceš byť tvrďas, bez modrín to nejde! Tak veľmi mi to chýba. Poslednýkrát som na strom vyliezla, keď som mala 10 rokov. Možno 9. Vtedy som ešte s radosťou zdolávala stromy v školskom areáli, keď sme boli vonku z družiny. A teraz? Po prvé, už tu takmer žiadne stromy nie sú. Po druhé, mne je tých stromov ľúto. Čo ak ich to bolí? Mám k nim veľkú úctu a nechcem im ublížiť. Ale chcela by som zase zažiť ten skvelý pocit, keď vás bolia ruky od toho, ako vás škriabe kôra a ten úžasný výhľad z vrcholu stromu na šíru krajinu. Áno, toto mi chýba...

Takisto...Prečo sa už nezastavujem, keď svieti slnko? Mám tým na mysli, prečo neobrátim svoju tvár k slnku? Keď som bola malá, tak som to robila. Zastavila som sa, naklonila tvár hore, zatvorila oči a usmiala sa...Teplé lúče dopadali na moju tvár a nabíjali ma energiou. A teraz? Iba s nechuťou vyjdem von, keď praží slnko. A to so slovami "fuj, aké teplo." Prečo? Prečo sa už viac nepozastavujem nad takýmito vecmi? Nevravím, chodím von aj do lesov a na lúky, ale len vo voľnom čase. Prečo toto nie je ten hlavný čas? Prečo si musím spisovať denný program, aby mi vyšiel čas na toto? Žijeme v tomto uponáhlanom svete a nevnímame. Alebo aj vnímame, ale nevychutnávame si to tak. Aspoň ja nie. A pritom sú to pre mňa tie najdôležitejšie veci z nemateriálneho sveta. Až mi je zo seba zle....Chcela by som byť opäť malá, lahnúť si do trávy, roztiahnuť ruky a hladkať trávu. A mať pri tom zatvorené oči a vsávať slnko. A počuť zase detský smiech...

Minulý týždeň som sa ráno ponáhľala do školy, aby som stihla vyučovanie, ktoré začína o 7,10. A na námestí som zbadala asi 12 ročné dievčatko, ktoré so školskou taškou a s obrovským úsmevom na tvári kŕmilo holuby. Tak ma to hrozne zasiahlo...Ani neviem prečo. Možno som videla samú seba a zrazu mi bolo ľúto, že som "vyrástla". Úplne ma to vykolajilo a rozhodilo na celý deň. Prečo už nechodievam kŕmiť holuby? To, že už nemám 5 rokov, neznamená, že ich nemôžem kŕmiť. Tak prečo to nerobím? Hnevám sa na seba. Toto sú veci, ktoré ma robia šťastnou a ja ich nerobím...Nabudúce idem kŕmiť holuby...aj labute...a pôjdem pozorovať mravce na lúku a počítať, koľko druhov kvetiniek som našla. A budem sa usmievať celý čas a myslieť iba na všetko pekné. A celý svet bude zrazu krajší...

Nikdy ma nejako nefascinovali dopravné prostriedky, ale vlaky som obdivovala. Niekedy som sa ich trošku bála (odkedy som videla rozprávku Anastasia, kde sa vykolajil), ale veľmi ma upokojovala cesta v ňom. A stále ma upokojuje. Milujem iba v ňom tak sedieť a hľadieť von oknom na prírodu, a premýšľať. A natriasať sa. Je to fakt upokojujúce. Keď som bola malá a čakali sme pri rampách, kedy príde vlak, bola som plná vzrušenia. Kedy už príde? Aký bude dlhý? Akej bude farby? A už keď som videla, že sa blíži, hneď som bola šťastnejšia. Pozerala som sa, ako sa približuje a obdivovala ho. A ako to vyzerá dnes? Nervózne čakám v aute, kedy už ten hlúpy vlak dojde a budem sa môcť čím skôr dostaviť na dané miesto...Ako je to možné? Prečo ma už netešia úplne prirodzené veci? Veci, ktoré som kedysi tak milovala...Už si ani nepamätám, kedy som v daždi len tak vyšla von. Milujem dážď. Vždy som ho milovala. A teraz sa prechádzam v daždi jedine vtedy, ak ma zastihne akurát vo chvíli, keď som vonku.
Kedysi som sama od seba vyšla von, zodvihla ruky k nebu, nastavila tvár, otvorila ústa a čakala, kedy mi do nich naprší. Dnes ho radšej pozorujem iba z okna. Milujem vôňu dažďa, vôňu po daždi a zvuk kvapiek padajúcich na parapetu. Ale už sa na to iba pozerám. Pozerám sa na iných ľudí (väčšienou deti. nie, stále sú to deti!), ako vonku pobehujú, skáču do mlák a smejú sa. Aká je to len zábava skákať do mlák a byť celá špinavá! Snažiť sa preskočiť tú najväčšiu! Je to také úžasné! Prečo to teda už nerobím? Vôbec ma nezaujíma, že by si susedia alebo okoloidúci ľudia niečo mysleli, ale i aj tak to nerobím! Hnevám sa na seba! Ale neviem, či mám byť viac nahnevaná alebo smutná...Som nahnevaná, že som sa tohto všetkého vzdala a smutná, že to tu už viac nie je...Som šťastná, ale už necítim tú detskú radosť, čo kedysi. Niekedy mám pocit, že sa už nedokážem nadchnúť nad takýmito vecami. A nechcem, aby to bolo takto. Chcem skákať do mlák, prechádzať sa v daždi, čakať na vlak, robiť netopiere na preliezkach, hrať humpastu medzi kríkmi, malovať si srdiečka večným perom na nohy, skákať na trampolíne, chytať cudzie zvieratká i po upozornení, aby som ich nechytala, nahlas spievať a nevšímať si, že je to falošné, jesť to, čo mi chutí a nie to, čo má málo kalórií, držať maminu za ruku pri nákupe, vstávať o 9 a celý deň behať po vonku s kamošmi zo sídliska, robiť si bunkery z plachiet a zo stoličiek, rozfukovať púpavy...chcem mať aspoň na chvíľku 5 rokov a vidieť tú krásu znova....Bojím sa, že ak vyrastiem, už ju nikdy neuvidím...A ja nechcem vyrásť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 standyb standyb | 12. května 2011 v 11:42 | Reagovat

viem co tym celym clankom chces povedat bolo krasne byt malym dietatom a tesit sa z malickosti....behali sme po vonku..radovali sa z prirody napr ja som sa tesila najviac z lucnych kvetov, ktore som zbierala a potomm ich dávala na hroby mojej rodiny, ktoru som ani nepoznala len mi povedali to bol tvoj pradedko prababka ...mala som uctu a nosila im lucne kvety a travila tam cas a rozpravala som sa s nimi a predstavovala akí asi boli....ako aj ty som rada lozila po stromoch...pomenovala ich podla seba a dokonca aj obimala...sedela na luke a nechala sa zohrievat slnieckom...a vies kolko planov som mala, ked budem starsia a co vsetko urobim?...a teraz len skola ucenie stres povinnosti vzdy sa niekam ponahlat ....preto si neraz poviem chcem byt to male dieta, ktore sa o nic nestraralo a uzivalo si prírodu a okolitý svet :)

2 Polly Polly | Web | 12. května 2011 v 18:45 | Reagovat

musi to byt pekne takto milovat svoje detstvo :) vela ludi ma tieto carovne spomienky, je to skoro ako nejake kuzlo..
Tiez mam svoje, ktore mi teraz pridu uplne fascinujuce...
v kazdom pripade vsak som rada, ze som zo svojho detsva vyrastla... moj zivot je teraz stastnejsi, odkedy ho drzim v rukach - neviem, mozno som bola len prilis melanchoicke decko....

3 Polly Polly | Web | 12. května 2011 v 18:46 | Reagovat

*melancholicke..
ale sak...rozumieme si...

4 Karen Karen | Web | 14. května 2011 v 15:54 | Reagovat

Aj ja som rada, že som už vyrástla. Môžem robiť, čo chcem a nemusím sa na nikoho spoliehať alebo niekoho sa pýtať, či môžem. Len niekedy by chýba taká tá bezstarostnosť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama